Ruth Laneth
Rasa: vlkodlak
Hodnost: /
Věk: 19 let
Náboženství: Ateismus
Povolání: zatím žádné
Bydliště: zatím žádné
Hotovost
35 zlatých
Body štěstí
430
Výcvik
Výcvik A (4/4)
Výcvik B (4/5)
Výcvik C (0/5)
Výcvik D (0/4)
Výcvik E (0/1)
Zvláštní schopnosti
žádné
Herní výhoda
žádná
Inventář (9/10)
- Čutora
- Celta
- Lucerna
- Nůž
- Křesadlo
- Obojstranné kopí, majúc z jednej strane oblo tvarovanú čepeľ , z druhej dvojicu čepelí, postavených proti sebe, s rúčkou obmotanou kúskami látky, ktoré sa dokáže v strede rozpojiť a vytvorí tak dvojicu zbraní. (https://i.imgur.com/ihT5nwo.png )
- Sada vrhacích nožov
- Veľký zahnutý zub na koženom provázku.
Popis
Tettovanie fáz mesiaca pozdĺž chrbtice. (https://scontent-sof1-1.cdninstagram.com/t51.2885-15/e35/13712686_1764420443826929_1177018479_n.jpg)
Charakter
Ruth začína objavovať rôzne emócie a pocity, ktoré jej boli doteraz neznáme a tak budí niekedy až podivínsky dojem.
Nie je zvyknutá hovoriť s nikým okrem samej seba, je teda mĺkvejšia avšak vyskytujú sa u nej epizódy nadmerného rečnenia.
Je ľahké zaujať jej pozornosť, pretože dychtí po informáciách a všetko nové ju priťahuje ako nočnú moru svetlo.
Tvrdohlavosť je jedna z čŕt, ktorá je na nej výraznejšia. Dokáže ísť za svojím cielom ako keď sa pes zakusne do svojej koristi a odmieta pustiť. Niekedy sa javí skoro až detinsky a nevyspelo na svôj vek.
Dá sa povedať, že si nekladie servítky pred ústa a niekedy znie ako poriadny hulvát, pretože etiketa či slušné správanie jej nič nehovoria, rovnako ako nejaké členenie spoločnosti. V jej očiach začína každý na rovnakom bode a dostáva svoje miesto v jej pomyselnom rebríčku podľa svojho správania.
I keď tvorí väčšinu času osamote, ťahá ju to k väčším skupinám ľudí, akoby potrebovala pocit, nejakej väčšej skupiny kam patrí.
Nie je zvyknutá hovoriť s nikým okrem samej seba, je teda mĺkvejšia avšak vyskytujú sa u nej epizódy nadmerného rečnenia.
Je ľahké zaujať jej pozornosť, pretože dychtí po informáciách a všetko nové ju priťahuje ako nočnú moru svetlo.
Tvrdohlavosť je jedna z čŕt, ktorá je na nej výraznejšia. Dokáže ísť za svojím cielom ako keď sa pes zakusne do svojej koristi a odmieta pustiť. Niekedy sa javí skoro až detinsky a nevyspelo na svôj vek.
Dá sa povedať, že si nekladie servítky pred ústa a niekedy znie ako poriadny hulvát, pretože etiketa či slušné správanie jej nič nehovoria, rovnako ako nejaké členenie spoločnosti. V jej očiach začína každý na rovnakom bode a dostáva svoje miesto v jej pomyselnom rebríčku podľa svojho správania.
I keď tvorí väčšinu času osamote, ťahá ju to k väčším skupinám ľudí, akoby potrebovala pocit, nejakej väčšej skupiny kam patrí.
Minulost
Jej narodenie bolo vzhľadom na pôvod jej matky a otca nie moc žiadané. Vášni sa však nedalo poručiť a tak zo vzťahu rituálky a vlkolaka vznikla ona.
Tehotenstvo neprebiehalo hľadko. V určitej fázy sa totiž prejavila jej druhá podoba a ona sa v delohe menila na vlčí plod. Život vlkolaka to neohrozuje, avšak iné rasy áno. Jej matka bola nútená piť elixír lykantropie a každý spln sa meniť spolu s ňou na niečo, čo nazývala monštrom.
Možno celý ten stres a mágia prúdiaca jej matkou spôsobili, že jemné vlásky, ktoré mala ihneď po narodený boli biele. Tak ako teraz.
Napriek počiatočnej nevôli sa matka rozhodla, že dieťa vychová a keďže každý spln len dokazoval jej vlkolačie gény, jej otec sa k nej neotočil chrbtom. Nemožno však povedať, že vyrastanie bolo ideálne. Bolo čoraz ťažšie zvládnuť vlkolačie šteňa a za všetky "neplechy" vždy dostala výprask v ľudskej podobe. Otec ich pravideľne navštevoval a rozhodol sa naučiť ju aspoň nejakým bojovím schopnostiam.
Žili v tajnosti, bokom od všetkého a ako rástla, počet blednúcich jaziev na jej tele sa stupňoval. Tréningy s otcom boli ťažké. Neštítil sa po nej skočiť vo svojej vlkolačej forme, vo viere, že každá rana prinesie svoje ovocie. "Bolesť, na tú si musíš zvyknúť. Výdrž, tú si musíš vybudovať. Silu, tú musíš získať," vravieval. A tie slová jej doteraz rezonujú v hlave.
Jej najväčším úspechom bolo, keď sa jej v boji podarilo otcovi vyraziť jeden vlkolačí zub. Bolo to však drahé. Vzťah k matke i otcovi bol chladný, akoby ani nebola ich dieťa. No nič iné nepoznala, nikdy nepocítila iné zaobchádzanie.
Dá sa povedať, že úderom puberty sa všetko zmenilo. Už dlhšie sa jej matka sťažovala, že je ako vlkodlak pre ňu nezvládateľná. Dvere do pivnice ju už nezvládli udržať a len oheň ju ochránil pred besnením jej dieťaťa. Otec však nemal čas, jeho svorka bola pre neho prednejšia.
Vyústilo to do jediného možného výsledku. Vrátil sa po splne. Do zbytkov príbytku, kde žili. Zápach dymu a krvi mu dráždil nos už z diaľky a ohorelé trosky len všetko potvrdili. Po krátkej obhliadke našiel napoly ohorelé a napoly roztrhané telo ženy. Nič iné. Znechutene nakrčil nos a odišiel.
Ruth sa prebudila...ďaleko. Netušila kde je, čo sa stalo a chvílu tápala i po svojom mene. Cítila len krv, a silnú potrebu ju zo seba zmyť. Našla prameň, ústiaci do menšieho potoka a drhla sa v ňom až kým jej koža nezčervenala.
Tento rituál sa bohužiaľ opakovával, po každom splne. Začalo jej dochádzať co sa stalo tej prvej noci, keď sa prebudila v tomto stave a realita sa do nej pomaly vpila. Menila sa na to monštrum, ktoré tak matka nenávidela a trhala všetko živé.
Vyhľadávala opustené miesta kde prečkať spln a časom pri prebudení nebola všade krv. Dávalo jej to nádej, že raz možno dokáže toho tvora prekonať a ovládnuť. Ako jej otec.
Na začiatku ju fakt, že zabíja, vydesil až do morku kosti. Dni však plynuli a chtiac či nechtiac si na to začala zvykať. Niekedy bola schopná sa vrátiť na miesto svojho besnenia a zozbierať užitočné veci. Beztak nemala na výber.
Žili v tajnosti, bokom od všetkého a ako rástla, počet blednúcich jaziev na jej tele sa stupňoval. Tréningy s otcom boli ťažké. Neštítil sa po nej skočiť vo svojej vlkolačej forme, vo viere, že každá rana prinesie svoje ovocie. "Bolesť, na tú si musíš zvyknúť. Výdrž, tú si musíš vybudovať. Silu, tú musíš získať," vravieval. A tie slová jej doteraz rezonujú v hlave.
Jej najväčším úspechom bolo, keď sa jej v boji podarilo otcovi vyraziť jeden vlkolačí zub. Bolo to však drahé. Vzťah k matke i otcovi bol chladný, akoby ani nebola ich dieťa. No nič iné nepoznala, nikdy nepocítila iné zaobchádzanie.
Dá sa povedať, že úderom puberty sa všetko zmenilo. Už dlhšie sa jej matka sťažovala, že je ako vlkodlak pre ňu nezvládateľná. Dvere do pivnice ju už nezvládli udržať a len oheň ju ochránil pred besnením jej dieťaťa. Otec však nemal čas, jeho svorka bola pre neho prednejšia.
Vyústilo to do jediného možného výsledku. Vrátil sa po splne. Do zbytkov príbytku, kde žili. Zápach dymu a krvi mu dráždil nos už z diaľky a ohorelé trosky len všetko potvrdili. Po krátkej obhliadke našiel napoly ohorelé a napoly roztrhané telo ženy. Nič iné. Znechutene nakrčil nos a odišiel.
Ruth sa prebudila...ďaleko. Netušila kde je, čo sa stalo a chvílu tápala i po svojom mene. Cítila len krv, a silnú potrebu ju zo seba zmyť. Našla prameň, ústiaci do menšieho potoka a drhla sa v ňom až kým jej koža nezčervenala.
Tento rituál sa bohužiaľ opakovával, po každom splne. Začalo jej dochádzať co sa stalo tej prvej noci, keď sa prebudila v tomto stave a realita sa do nej pomaly vpila. Menila sa na to monštrum, ktoré tak matka nenávidela a trhala všetko živé.
Vyhľadávala opustené miesta kde prečkať spln a časom pri prebudení nebola všade krv. Dávalo jej to nádej, že raz možno dokáže toho tvora prekonať a ovládnuť. Ako jej otec.
Na začiatku ju fakt, že zabíja, vydesil až do morku kosti. Dni však plynuli a chtiac či nechtiac si na to začala zvykať. Niekedy bola schopná sa vrátiť na miesto svojho besnenia a zozbierať užitočné veci. Beztak nemala na výber.